ORGÁNY RADY EURÓPY

Štatút Rady Európy z 5. mája 1949 zriadil dva politické orgány: Výbor ministrov a Parlamentné zhromaždenie. V zmysle čl. 10 Štatútu RE zaujímajú v rámci jej organizačnej štruktúry a z hľadiska rozsahu svojej pôsobnosti a právomoci, vrátane normotvornej, rozhodujúce postavenie práve uvedené dva orgány, ktorých vzájomné pôsobenie je považované za nevyhnutný predpoklad napĺňania základných cieľov Rady Európy. V zásade majú oba orgány spoločnú zodpovednosť za dosahovanie cieľov Rady Európy a ich vzájomná súčinnosť je z tohto dôvodu nevyhnutná. Obom orgánom pomáha Sekretariát Rady Európy. Zodpovednosť za realizáciu strategických cieľov, čerpanie rozpočtových prostriedkov a dohliadanie na každodenný chod organizácie a sekretariátu je zverená Generálnemu tajomníkovi, ktorý stojí na jeho čele.

Niektoré ďalšie inštitúcie resp. orgány Rady Európy opierajú svoj právny základ buď o konkrétny dohovor uzavretý medzi jej členskými štátmi alebo o rozhodnutie Výboru ministrov:

• Európsky súd pre ľudské práva zriadený na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950.
• Kongres miestnych a regionálnych samospráv Rady Európy založený rezolúciou Výboru ministrov. Má poradný charakter a je zložený z volených predstaviteľov samosprávnych orgánov členských štátov. Jednou z jeho prioritných úloh je podporovať demokraciu na miestnej a regionálnej úrovni a posilniť cezhraničnú a medziregionálnu spoluprácu v Európe.
• Úrad Komisára Rady Európy pre ľudské práva založený v roku 1999 rezolúciou Výboru ministrov. Komisár plní podpornú a preventívnu úlohu, pričom jeho úrad nemá reálne právomoci, ale poskytuje predovšetkým rady a informácie o ochrane ľudských práv a o prevencii ich porušovania.

Parlamentné zhromaždenie

Aj keď Štatút Rady Európy vo viacerých ustanoveniach priznáva Parlamentnému zhromaždeniu a Výboru ministrov rovnoprávne postavenie, celková inštitucionálna štruktúra Rady Európy rešpektuje pôvodné zámery signatárov Štatútu Rady Európy a v rámci rozhodovacích právomocí vo vnútri organizácie a tiež vo vonkajších vzťahoch k členským aj nečlenským štátom, resp. ďalším medzinárodným organizáciám jasne uprednostňuje Výbor ministrov.

Súčasná štruktúra orgánov Rady Európy predpokladá rôzne formy spolupráce medzi Výborom ministrov ako exekutívnou zložkou organizácie a Parlamentným zhromaždením ako zastupiteľskou zložkou. Tieto majú podobu konzultácií (v zmysle čl. 23 Štatútu Rady Európy môže Parlamentné zhromaždenie rokovať a prijímať odporúčania o každej otázke, ktorá sa týka cieľov a pôsobnosti Rady Európy... a ďalej rokuje a môže tiež prijímať odporúčania ku každej otázke, s ktorou sa naň obráti Výbor ministrov so žiadosťou o stanovisko) alebo zaujatie spoločného postoja v niektorých otázkach. Dôsledkom takto zvolenej normatívnej konštrukcie je, že niektoré dôležité ustanovenia Štatútu Rady Európy (čl. 23 až 35, 38 a 39 Štatútu Rady Európy) môžu byť zmenené iba so súhlasom Parlamentného zhromaždenia.

Menovanie Generálneho tajomníka a jeho zástupcu je podmienené súhlasom Parlamentného zhromaždenia. Rovnakú kreačnú právomoc uplatňuje Parlamentné zhromaždenie aj vo vzťahu k sudcom Európskeho súdu pre ľudské práva a Komisárovi Rady Európy pre ľudské práva.

Výkon kontrolných právomocí poslancami Parlamentného zhromaždenia ako základná činnosť orgánu parlamentného typu, je možný prostredníctvom položenia ústnych alebo písomných otázok Výboru ministrov a jeho predsedovi, podniknutia príslušných krokov v národných parlamentoch alebo účasťou v rôznych expertných výboroch.

Výbor ministrov

Výbor ministrov koncentruje predovšetkým právomoc vydávať záväzné rozhodnutia v mene Rady Európy, ktoré sú prijímané najčastejšie vo forme rezolúcií a zodpovedá tak, v medziach vymedzených Štatútom Rady Európy, za normatívnu úpravu vzťahov medzi jej jednotlivými inštitúciami a orgánmi. Spolu s Parlamentným zhromaždením je strážcom základných hodnôt Rady Európy a jeho úlohou je tiež spolupôsobiť pri monitorovaní dodržiavania konkrétnych záväzkov jednotlivých členských štátov.

Medzi niektoré významné právomoci Výboru ministrov patrí :

1. prijímanie nových členských štátov resp. rozhodovanie o pozastavení a zrušení členstva
2. uzatváranie dohovorov, dohôd a prijímanie odporúčaní členským štátom
3. prijímanie rozpočtu - Generálny tajomník každoročne predkladá Výboru ministrov návrh rozpočtu na schválenie
4. prijímanie a kontrola Programu činností - v súčasnosti Rada Európy organizuje, plánuje a samozrejme aj z rozpočtového hľadiska zabezpečuje svoje aktivity podľa každoročného pracovného programu, ktorý je zverejnený pod názvom "Program činností"
5. dohľad nad výkonom rozsudkov ESĽP

Výbor ministrov je zložený z ministrov zahraničných vecí členských štátov, resp. ich zástupcov a stálych zástupcov (tzv. permanent representative; zvyčajne ide o rovnakú osobu, ako v prípade zástupcu ministra), ktorí sú v nepretržitom styku s Radou Európy.