HISTÓRIA A CIELE RADY EURÓPY

Rada Európy je najstaršia európska politická organizácia, ktorá bola ako subjekt medzinárodného práva verejného založená v Londýne 5. mája 1949 podpísaním multilaterálnej medzinárodnej zmluvy nazvanej Štatút Rady Európy. Rada Európy vznikla 3. augusta 1949 dosiahnutím siedmej potrebnej ratifikácie.

Rada Európy je regionálnou medzinárodnou organizáciou, ktorej cieľom je v zmysle čl. 1 písm. a) a b) Štatútu Rady Európy dosiahnuť väčšiu jednotu medzi jej členmi za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Štatút Rady Európy výslovne konštatuje, že tento cieľ je napĺňaný prostredníctvom orgánov organizácie, a to najmä rokovaním o otázkach spoločného záujmu a dohodami a spoločným postupom v záležitostiach hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, vedeckých, právnych a správnych, ako aj cestou dodržiavania a ďalšej realizácie ľudských práv a základných slobôd.

Činnosť Rady Európy je dnes najmä z pohľadu verejnosti spojená práve so zabezpečovaním a monitoringom dodržiavania vysokého štandardu ľudských práv a základných slobôd. Napriek tomu je Rada Európy aktívna aj v oblasti rozvoja kultúry, zachovávania kultúrneho dedičstva, životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja, vzdelávania, športu a mládeže, zdravotníctva a sociálnej politiky, či spolupráce jej členov v oblasti trestného práva (boj proti korupcii, extradícia osôb) a pod.

Zakladajúcimi členmi tejto organizácie bolo v roku 1949 desať západoeurópskych štátov - Francúzsko, Taliansko, štáty Beneluxu, škandinávske krajiny, Veľká Británie a Írsko. V roku 1963 sa už počet členských štátov blížil k dvadsiatim a bol vytvorený Európsky výbor pre právnu spoluprácu, ktorého úlohou bola systematická starostlivosť o rozvoj európskeho práva. Celoeurópskou organizáciou sa Rada Európy stala až po páde železnej opony medzi Východom a Západom, pričom v súčasnosti združuje 47 členských štátov (vrátane tzv. transkontinentálnych štátov ako Turecko, Azerbajdžan, Arménsko, Cyprus a Gruzínsko). Ďalších päť krajín - Spojené štáty americké, Kanada, Japonsko, Mexiko a Vatikán, sa môžu v obmedzenej miere zapájať do činnosti Rady Európy na základe štatútu pozorovateľa.