INDIVIDUÁLNA SŤAŽNOSŤ

VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE

Od 1. novembra 1998, kedy nadobudol účinnosť Protokol č. 11 k Dohovoru, ktorý zveril Európskemu súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej aj „Súd") právomoc ako jedinému orgánu rozhodovať o prijateľnosti a podstate sťažnosti, sa môže každý, kto sa domnieva, že štát porušil jeho ľudské práva a základné slobody, obrátiť na tento súdny orgán so sťažnosťou pre porušenie práv zaručených Dohovorom a jeho protokolmi.

INDIVIDUÁLNA SŤAŽNOSŤ - OTÁZKY A ODPOVEDE

1. Aké práva zaručuje Dohovor a jeho protokoly?

Dohovor:

• právo na život (článok 2),
• zákaz mučenia (článok 3),
• zákaz otroctva a nútenej práce (článok 4),
• právo na slobodu a bezpečnosť (článok 5),
• právo na spravodlivé súdne konanie (článok 6),
• právo na uloženie trestu výlučne na základe zákona (článok 7),
• právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (článok 8),
• sloboda myslenia, svedomia a náboženstva (článok9),
• sloboda prejavu (článok 10),
• sloboda zhromažďovania a združovania (článok 11),
• právo na uzavretie manželstva (článok 12),
• právo na účinný prostriedok nápravy (článok 13),
• zákaz diskriminácie (článok 14),
• zákaz zneužitia práv (článok 17).

Protokol č. 1:

• právo na ochranu majetku (článok 1),
• právo na vzdelanie (článok 2),
• právo na slobodné voľby (článok 3).

Protokol č. 4:

• zákaz uväznenia pre dlh (článok 1),
• sloboda pohybu (článok 2),
• zákaz vyhostenia občanov (článok 3),
• zákaz hromadného vyhostenia cudzincov (článok 4).

Protokol č. 6:

• zrušenie trestu smrti (článok 1)

Protokol č. 7:

• procesné záruky v prípade vyhostenia cudzincov (článok 1),
• právo na odvolacie konanie v trestných veciach (článok 2),
• právo na odškodnenie v prípade justičného omylu (článok 3),
• právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný (článok 4),
• rovnosť medzi manželmi (článok 5).

Protokol č. 12 (zatiaľ nie je v platnosti pre Slovenskú republiku):

• všeobecný zákaz diskriminácie (článok 1)

 

Text Dohovoru bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992Zb. a č. 102/1999 Z. z.

2. Kto môže podať sťažnosť?

Sťažnosť môže podať jednotlivec (bez ohľadu na štátne občianstvo, vek, sociálny pôvod a trvalé bydlisko), mimovládna organizácia (napr. organizácie pôsobiace v rámci tretieho sektora, náboženské alebo odborové organizácie, obchodné spoločnosti a pod.) alebo skupina osôb (napr. skupina voličov, väzňov, a pod.).

3. Proti komu možno podať sťažnosť?

Sťažovateľ môže namietať porušenie svojich práv jedine voči štátu, ktorý je zmluvnou stranu Dohovoru resp. jeho protokolov. Štát zodpovedá za činnosť všetkých svojich orgánov - zákonodarných, výkonných aj súdnych, pričom rovnako zodpovedá za činnosť ďalších subjektov, ktorým zveril výkon určitých právomocí a ktoré sú spôsobilé pri svojej činnosti zasahovať do ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov (napr. verejnoprávne korporácie, profesijné samosprávne združenia – advokátska a lekárska komora a pod.).

4. Aké sú základné náležitosti sťažnosti ?

Každá individuálna sťažnosť musí byť podaná písomne, spravidla na tlačive, ktoré poskytuje Kancelária Súdu a je ho tiež možné získať aj v slovenskom jazyku na internetových stránok Rady Európy. Sťažnosť však možno podať aj vo forme listu. Individuálna sťažnosť musí spĺňať základné formálne a obsahové náležitosti, ktorými v zmysle pravidla č. 47 Rokovacieho poriadku Súdu sú:

• meno, dátum narodenia, štátne občianstvo, pohlavie, zamestnanie a adresu sťažovateľa;
• meno, zamestnanie a adresu zástupcu, ak existuje;
• meno zmluvnej strany alebo strán, proti ktorým smeruje sťažnosť;
• stručné vyhlásenie o skutkovom stave;
• stručné vyhlásenie o údajnom porušení (porušeniach) Dohovoru s príslušnými dôvodmi;
• stručné vyhlásenie o tom, že sťažovateľ splnil podmienky prijateľnosti (vyčerpanie domácich prostriedkov nápravy a pravidlo o šesťmesačnej lehote) uvedené v článku 35 ods. 1 Dohovoru
• predmet sťažnosti, ako aj všeobecné uvedenie akýchkoľvek požiadaviek na spravodlivé zadosťučinenie, ktoré sťažovateľ chce urobiť podľa článku 41 Dohovoru,
• kópie príslušných dokumentov, najmä rozhodnutí, súdnych alebo iných, ktoré sa týkajú predmetu sťažnosti.

Sťažovatelia ďalej musia

• poskytnúť informácie, konkrétne dokumenty a rozhodnutia uvedené v predchádzajúcom odseku pod písm. h), z ktorých je zrejmé, že boli splnené podmienky prijateľnosti (vyčerpanie domácich prostriedkov nápravy a pravidlo o šesťmesačnej lehote) uvedené v článku 35 ods. 1 Dohovoru,
• uviesť, či predložili svoju sťažnosť v rámci iného medzinárodného vyšetrovacieho alebo zmierovacieho konania.

Sťažovatelia by si mali byť vedomí skutočnosti, že nesplnenie vyššie uvedených povinností týkajúcich sa formálnych a obsahových náležitostí individuálnej sťažnosti môže mať za následok, že Súd sťažnosť nezaregistruje a nepreskúma.

5. V akom jazyku sa môžem obrátiť na Súd?

Úradnými jazykmi Súdu sú anglický jazyk a francúzsky jazyk. Až do momentu oznámenia (notifikácie) sťažnosti dotknutému (žalovanému) štátu môže sťažovateľ v zmysle pravidla 34 Rokovacieho poriadku Súdu komunikovať so Súdom aj v slovenskom jazyku a je vecou Súdu, aby zabezpečil preklad písomností do jedného z oficiálnych jazykov. Po oznámení (notifikácii) sťažnosti dotknutému štátu musí celá komunikácia (vrátane podaní a stanovísk sťažovateľa a jeho zástupcov) prebiehať v jednom z úradných jazykov Súdu. Predseda príslušnej komory však môže sťažovateľovi na základe jeho žiadosti povoliť používať úradný jazyk dotknutej zmluvnej strany (v tomto prípade slovenský jazyk).

6. Aká je adresa, na ktorú je potrebné poslať sťažnosť?

   European Court of Human Rights
   Registrar
   Council of Europe
   F-67075 Strasbourg Cedex
   France

7. Možno sťažnosť podať aj inak ako prostredníctvom pošty?

Sťažovatelia môžu podať individuálnu sťažnosť aj faxom (fax č. + 33 (0)3 88 41 27 30), prípadne prostredníctvom elektronickej pošty, avšak na to, aby bol takýto procesný úkonu účinný, je tiež nutné bez zbytočného odkladu (najlepšie do piatich dní po odoslaní faxu či elektronickej pošty) poslať podpísaný originál sťažnosti aj prostredníctvom pošty.

8. Možno sa vyhnúť zverejneniu svojej totožnosti?

Predseda komory môže, vo výnimočných a riadne zdôvodnených prípadoch, povoliť na žiadosť sťažovateľa, aby bol sťažovateľ v písomnej komunikácii označovaný iba pomocou jeho iniciálok alebo iných písmen. To však nijako nezbavuje sťažovateľa povinnosti uviesť Súdu svoju identitu a sťažnosť podpísať, nakoľko v zmysle čl. 35 ods. 2 Dohovoru, Súd vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, ktorá je anonymná.

9. Je nutné byť pri podaní sťažnosti zastúpený advokátom resp. iným kvalifikovaným právnym zástupcom?

Pre podanie sťažnosti nie je nevyhnutné, aby bol sťažovateľ zastúpený, alebo aby jeho prípadný zástupca bol právnikom. Pokiaľ však Súd oznámi (notifikuje) sťažnosť dotknutému štátu, od tohto okamihu sťažovateľ musí byť zastúpený advokátom oprávneným na výkon tejto činnosti v niektorom zo zmluvných štátov a majúcim trvalý pobyt na území niektorého z nich, alebo inou osobou schválenou predsedom komory, ak predseda komory nerozhodne inak. Sťažovateľom zvolený zástupca musí dostatočne rozumieť jednému z úradných jazykov Súdu. Predseda komory môže za výnimočných okolností tiež rozhodnúť, že sťažovateľ si má zvoliť iného zástupcu.

V prípade, že sťažovateľ má zástupcu už pri podaní sťažnosti, je potrebné, aby k sťažnosti pripojil plnomocenstvo oprávňujúce advokáta alebo iného zástupcu konať v sťažovateľovom mene.

10. Môže Súd poskytnúť sťažovateľovi bezplatnú právnu pomoc na účely vypracovania sťažnosti advokátom alebo inou osobou?

Právnu pomoc vo forme príspevku na výdavky spojené s vypracovaním sťažnosti advokátom alebo inou osobou Súd neposkytuje. Súd môže poskytnúť sťažovateľovi bezplatnú právnu pomoc až v neskoršom štádiu konania, pričom tak môže urobiť na žiadosť sťažovateľa alebo z vlastnej iniciatívy. Pred rozhodnutím o poskytnutí bezplatnej právnej pomoci Súd požiada sťažovateľa o predloženie potvrdenia o jeho majetkových pomeroch.

KONANIE PRED EURÓPSKYM SÚDOM PRE ĽUDSKÉ PRÁVA

1. Aký je postup Súdu po podaní sťažnosti ?

Po podaní sťažnosti sa každou sťažnosťou zaoberá najskôr Kancelária Súdu, ktorá kontaktuje sťažovateľa a je s ním v spojení, aby objasnila niektoré otázky týkajúce sa prijateľnosti sťažnosti. Následne pridelený sudca - spravodajca sťažnosť spracuje a predloží ju na prerokovanie jednému z trojčlenných výborov, ktorý môže sťažnosť jednohlasne vyhlásiť za neprijateľnú alebo ju vyčiarknuť zo zoznamu prípadov, pokiaľ takéto rozhodnutie môže byť prijaté bez ďalšieho skúmania. Proti rozhodnutiu výboru neexistuje opravný prostriedok.

Ak sťažnosť nebola výborom jednohlasne vyhlásená za neprijateľnú, alebo ak nebola vyčiarknutá zo zoznamu prípadov, postúpi ju výbor komore zloženej zo siedmich sudcov. Rovnako ako výbor, aj komora môže sťažnosť okamžite vyhlásiť za neprijateľnú. To sa však v praxi deje iba výnimočne, a preto sú takmer všetky sťažnosti posudzované komorou notifikované dotknutému štátu na zaujatie stanoviska.

Na základe stanoviska dotknutého štátu a stanoviska sťažovateľa komora rozhodne o prijateľnosti sťažnosti, t. j. sťažnosť rozhodnutím vyhlási za neprijateľnú alebo ju vyhlási za prijateľnú a ďalej koná o jej podstate. Vo veci rozhodne rozsudkom.

Najmä za účelom zamedzenia prieťahov v konaní o individuálnej sťažnosti komory čoraz viac využívajú možnosť, ktorá bola tvorcami článku 29 ods. 3 Dohovoru považovaná skôr za výnimočný postup, a to možnosť rozhodnúť spoločne o prijateľnosti aj podstate sťažnosti.

V rámci posudzovania sťažnosti komora zároveň dá stranám možnosť urovnať spor zmierom, no aj v prípade, že sa strany rozhodnú využiť túto možnosť, je úlohou Súdu posúdiť, či takéto riešenie zodpovedá kritériám rešpektovania ľudských práv zaručených Dohovorom a jeho protokolmi. V prípade dosiahnutia zmieru komora vyčiarkne sťažnosť zo zoznamu prípadov rozhodnutím, ktoré obsahuje stručné zhrnutie skutkového stavu a dosiahnutého riešenia.

Pokiaľ spor nie je urovnaný zmierom, komora rozhodne vo veci rozsudkom.

Pomerne ojedinelý je svojou povahou inštitút vzdania sa právomoci komory v prospech veľkej komory, ak prejednávaný prípad vyvoláva závažnú otázku týkajúcu sa výkladu Dohovoru alebo jeho protokolov, alebo ak by rozhodnutie Komory o danej otázke mohlo byť v rozpore s predchádzajúcim rozsudkom Súdu. Podmienkou takéhoto postúpenia právomoci je, že ani jedna zo zúčastnených strán proti tomu nevznesie námietku.

Konanie pred Súdom je prevažne písomné. Súd môže z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť strán nariadiť ústne pojednávanie, ktoré, pokiaľ Súd z dôvodu existencie výnimočných okolností nerozhodne inak, má verejný charakter.

2. Aké sú základné podmienky prijateľnosti sťažnosti?

Dohovor podmieňuje prijateľnosť sťažnosti vyčerpaním všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy a dodržaním šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti. Táto lehota plynie odo dňa, kedy bolo prijaté konečné rozhodnutie na vnútroštátnej úrovni.

Ďalšie predpoklady prijateľnosti sťažnosti: individuálna sťažnosť nemôže byť anonymná, nemôže byť meritórne rovnaká ako sťažnosť už predtým posudzovaná Súdom a nemôže ísť o sťažnosť, ktorá je predmetom iného medzinárodného vyšetrovacieho alebo zmierovacieho konania, pokiaľ neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti.

Za neprijateľnú je ďalej považovaná sťažnosť, ktorá je zjavne nepodložená alebo tiež taká, ktorá je zneužitím práva podať sťažnosť, rovnako ako aj sťažnosť nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru z dôvodu územnej, časovej, osobnej a vecnej pôsobnosti Dohovoru resp. jeho protokolov.

Základnými otázkami, ktoré si Súd kladie pri rozhodovaní o prijateľnosti sťažnosti, teda sú:

1. Môže sťažovateľ tvrdiť, že je obeťou porušenia Dohovoru ?
2. Bola sťažnosť podaná v šesťmesačnej lehote ?
3. Boli vyčerpané všetky účinné vnútroštátne prostriedky nápravy ?
4. Bola sťažnosť už predtým prerokovaná Súdom ?
5. Je sťažnosť zjavne neopodstatnená ?
6. Došlo k zneužitiu práva podať sťažnosť ?

 

Podľa oficiálnych štatistík Súdu, viac ako 90% sťažností je vyhlásených za neprijateľné z dôvodu nesplnenia jednej alebo viacerých vyššie uvedených podmienok prijateľnosti.

3. Môže sťažovateľ tvrdiť, že je obeťou porušenia Dohovoru ?

Okrem osobnej pôsobnosti Dohovoru je v tejto súvislosti dôležité uvedomiť si koncepciu obete vypracovanú a spresňovanú dlhoročnou judikatúrou Súdu, ktorý v štádiu posudzovania prijateľnosti sťažnosti skúma, či je pravdepodobné, aby sa sťažovateľ oprávnene cítil obeťou namietaného porušenia práv - najmä vo vzťahu k otázke, či existuje dostatočná príčinná súvislosť medzi sťažovateľom ako poškodenou osobou a namietaným porušením Dohovoru.

1. priama obeť - v zmysle judikatúry Súd sa jedná o osobu, ktorá bola konaním, opomenutím alebo rozhodnutím orgánu štátu resp. iného subjektu, ktorému štát zveril výkon právomocí, priamo postihnutá.
2. osoba vystavená riziku postihnutia – osoba, ktorá je v dôsledku legislatívy a aplikačnej praxe orgánov štátu vystavená riziku, že do jej ľudských práv a základných slobôd bude zasiahnuté v rozpore s ustanoveniami Dohovoru, pričom nie je nutné preukázať aplikáciu predmetnej legislatívy voči sťažovateľovi, stačí existencia rizika, že sťažovateľ bude aplikácii legislatívy vystavený (pozri napr. prípad Norris proti Írsku, rozsudok z 26. októbra 1988, v ktorom homosexuálne orientovaný sťažovateľ úspešne namietal porušenie svojich práv garantovaných Dohovorom z dôvodu existencie legislatívy kriminalizujúcej konsenzuálny homosexuálny styk medzi dospelými jedincami rovnakého pohlavia; medzi stranami nebolo sporné, že sťažovateľ nebol nikdy vyšetrovaný orgánmi činnými v trestnom konaní); príp. osoba, ktorá nemôže s istotou preukázať, že došlo k zásahu do jej práva zaručeného Dohovorom, ale v dôsledku existencie tajných opatrení alebo legislatívy dovoľujúcej použitie tajných opatrení riziko ich použitia voči sťažovateľovi hrozí, pričom nie je potrebné dokázať, že takéto opatrenia boli voči sťažovateľom skutočne použité (pozri napr. prípad Klass a iní proti Nemecku, rozsudok zo 6. septembra 1978);
3. nepriama obeť – osoba, ktorá má špecifickú väzbu osobného, rodinného alebo iného charakteru k priamej obeti, ktorej práva garantované Dohovorom boli porušené, v dôsledku čoho nepriamej obeti vznikla ujma (materiálna alebo nemateriálna), na odstránení ktorej má naliehavý záujem.

V prípade, že sťažovateľ zomrie po podaní sťažnosti na Súd, ten bude brať ohľad na vôľu pozostalých v otázke, či v danom konaní pokračovať aj po sťažovateľovej smrti (pozri napr. rozsudok Gladkowski proti Poľsku zo 14. marca 2000).

4. Bola sťažnosť podaná v šesťmesačnej lehote?

Súd môže za prijateľnú vyhlásiť iba sťažnosť, ktorá spĺňa podmienku dodržania šesťmesačnej lehoty, stanovenú v článku 35 ods. 1 Dohovoru. V praxi toto ustanovenie znamená, že sťažovateľ musí do šiestich mesiacov odo dňa, kedy bolo na vnútroštátnej úrovni prijaté konečné rozhodnutie, adresovať Súdu podanie, obsahujúce predmet jeho sťažnosti. Žiadosť o poskytnutie informácií sa nepovažuje za splnenie tejto podmienky prijateľnosti sťažnosti.

V prípade, že v právnom poriadku zmluvného štátu neexistuje účinný vnútroštátny prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu Dohovoru alebo jeho protokolov, sťažovateľovi začína plynúť šesťmesačná lehota na podanie sťažnosti odo dňa, kedy nastala skutočnosť, ktorá má za následok namietané porušenie Dohovoru alebo jeho protokolov.

Súd vo svojej rozhodovacej činnosti rozlišuje medzi účinnými a neúčinnými vnútroštátnymi prostriedkami nápravy, pričom povinnosť vyčerpania sa vzťahuje iba na tie, ktoré je možné vzhľadom na dané porušenie práva považovať za účinné - t. j. musia byť dostupné, spôsobilé ponúknuť sťažovateľovi nápravu namietaného porušenia Dohovoru a poskytnúť rozumné vyhliadky na úspech. Pre sťažovateľa môže byť nepríjemným prekvapením, že Súd nepovažuje za začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti deň, kedy bolo prijaté rozhodnutie na základe vnútroštátneho prostriedku nápravy, ktorý podľa názoru Súdu nemožno považovať za účinný. Vo vzťahu k Slovenskej republike to platí najmä pokiaľ ide o podnet podľa bývalého článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý v zmysle judikatúry Súdu nie je účinným prostriedkom nápravy, a preto nie je možné považovať za začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty deň, kedy bolo rozhodnuté o uvedenom podnete. Z rovnakého dôvodu sa pre účely zmienenej šesťmesačnej lehoty nezohľadňuje rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania, rozhodnutia o mimoriadnych opravných prostriedkoch, použitie ktorých závisí od voľnej úvahy príslušného štátneho orgánu (napr. sťažnosť pre porušenie zákona podaná Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky alebo ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky) alebo rozhodnutie o neudelení milosti prezidentom Slovenskej republiky.

5. Boli vyčerpané všetky účinné vnútroštátne prostriedky nápravy

Sťažovateľ má povinnosť vyčerpať tie vnútroštátne prostriedky nápravy, ktoré sa vzťahujú k namietanému porušeniu Dohovoru resp. jeho dodatkových protokolov, boli sťažovateľovi dostupné nielen teoreticky ale aj prakticky, ďalej boli spôsobilé poskytnúť sťažovateľovi nápravu namietaného porušenia práv a dávali mu rozumné vyhliadky na úspech.

Článok 35 Dohovoru predpokladá v tomto ohľade rozdelenie dôkazného bremena v tom smere, že vláda, ktorá namieta nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, musí Súd presvedčiť, že príslušný vnútroštátny prostriedok nápravy bol v danom čase účinný z hľadiska vyššie uvedených kritérií a sťažovateľ musí naopak preukázať, že prostriedok nápravy, ktorého sa dovoláva vláda, v skutočnosti bol využitý, alebo že ho vzhľadom na špecifické a mimoriadne okolnosti prípadu sťažovateľ nebol povinný využiť.

Vo vzťahu k Slovenskej republike platí, že podnet podľa bývalého článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je v zmysle judikatúry Súdu účinným prostriedkom nápravy (pozri napr. rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti vo veci Šupa proti Slovenskej republike zo dňa 6. februára 2007), a preto vláda nemôže namietať neprijateľnosť sťažnosti z dôvodu nevyužitia tohto prostriedku nápravy sťažovateľom. Za účinný vnútroštátny prostriedok nápravy sa okrem iného nepovažuje ani návrh na povolenie obnovy konania, resp. iné mimoriadne opravné prostriedky, ktorých použitie závisí od voľnej úvahy príslušného štátneho orgánu (napr. podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona), či žiadosť o udelenie milosti prezidentom Slovenskej republiky (pozri napr. rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti vo veci Fleischhacker proti Slovenskej republike z 9. septembra 1998).

Naopak ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR, na základe ktorej Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z Dohovoru resp. jeho dodatkových protokolov, je vo všeobecnosti považovaná za účinný vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorého vyčerpanie je sťažovateľ povinný preukázať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti.

Za účinné využitie vnútroštátneho prostriedku nápravy sa nepovažuje situácia, keď o podanom prostriedku nápravy nebolo meritórne rozhodnuté z dôvodu nesplnenia príslušných procesných pravidiel, napr. ak bola ústavná sťažnosť podaná oneskorene a pod. V takom prípade Súd sťažnosť zamietne.

6. Bola sťažnosť už predtým prerokovaná Súdom?

V mnohých prípadoch sa sťažovatelia usilujú o opätovné začatie konania pred Súdom po tom, ako ich sťažnosť bola vyhlásená za neprijateľnú, pričom namietajú údajné pochybenia Súdu pri rozhodovaní alebo uvádzajú ďalšie podrobnosti týkajúce sa sťažnosti. Keďže Dohovor a jeho protokoly neobsahujú podrobnú úpravu prekážky veci rozhodnutej (res iudicata), Súd musí posúdiť, či informácie uvedené sťažovateľom v jeho novom podaní sú spôsobilé ovplyvniť predmet sťažnosti.

V prípadoch, kedy došlo k náprave (resp. zmene) skutočností, pre ktoré bola sťažnosť vyhlásená za neprijateľnú - napr. dodatočne došlo k vyčerpaniu účinných vnútroštátnych prostriedkov nápravy, je možné obrátiť sa opätovne so sťažnosťou na Súd.

7. Je sťažnosť zjavne neopodstatnená?

Súd v snahe o zefektívnenie svojej rozhodovacej činnosti podrobuje predmet sťažnosti už v štádiu rozhodovania o jej prijateľnosti počiatočnému preskúmaniu, ktorého cieľom je zistiť, či sťažnosť obsahuje dostatok skutkových dôkazov a právnych argumentov, ktoré sú spôsobilé odhaliť porušenie práv garantovaných Dohovorom. Mnohokrát sú sťažnosti vyhlásené za neprijateľné z dôvodu, že aj za predpokladu úplnosti a pravdivosti skutkových tvrdení v nich uvedených by takéto skutočnosti podľa právneho posúdenia Súdu neboli porušením Dohovoru alebo jeho protokolov.

8. Došlo k zneužitiu práva podať sťažnosť?

Súd môže v ktoromkoľvek štádiu konania odmietnuť sťažnosť, ak je sťažovateľ vedený motívmi, ktorých hlavných cieľom nie je ochrana subjektívnych práv garantovaných Dohovorom a jeho protokolmi (môže sa jednať o politické motívy, snahu o získanie publicity a pod.). Zneužitím práva na podanie sťažnosti je tiež vedomé zavádzanie Súdu nepravdivými údajmi alebo používanie urážlivých a osočujúcich výrazov na adresu Súdu, žalovaného štátu a jeho predstaviteľov či iných osôb.

9. Za akých podmienok Súd sťažovateľovi prizná spravodlivé zadosťučinenie?

V prípade, že sa sťažovateľ na Súde domáha aj spravodlivého zadosťučinenia za porušenie svojich práv, musí v zmysle Rokovacieho poriadku Súdu špecifikovať jeho konkrétnu výšku a svoje nároky podoprieť relevantnými listinnými dôkazmi.

Pokiaľ Súd vo svojom rozsudku skonštatuje porušenie Dohovoru alebo jeho protokolov, rozhodne tiež o aplikácií článku 41 Dohovoru, t. j. o spravodlivom zadosťučinení, ktoré zahŕňa náhradu majetkovej škody (skutočná škoda a ušlý zisk), ktorá musí byť v príčinnej súvislosti s porušením práv sťažovateľa a nemajetkovej ujmy, ktorá môže vyplývať napr. z negatívneho vplyvu porušenia práv na sťažovateľov zdravotný stav alebo z pocitu frustrácie či stresu.

V niektorých prípadoch Súd môže dôjsť k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práv sťažovateľa je preňho dostatočným spravodlivým zadosťučinením.

10. Ako Súd rozhoduje o náhrade nákladov a výdavkov?

Súčasťou rozsudku je aj o výrok o náhrade nákladov a výdavkov, v ktorom Súd sťažovateľovi v prípade jeho úspechu prizná náhradu nákladov a výdavkov spojených s podaním sťažnosti, s konaním pred Súdom (jedná sa okrem iného najmä o náklady právneho zastúpenia, poštovné, cestovné a ďalšie výdavky, pričom samotná sťažnosť je Súdom prerokovaná bezplatne), prípadne s konaním pred vnútroštátnymi orgánmi za predpokladu, že boli nevyhnutne a skutočne vynaložené na účely zabránenia alebo odstránenia zisteného porušenia. Súd však sťažovateľovi náhradu nákladov na vnútroštátne konanie neprizná, pokiaľ tieto náklady alebo výdavky vznikli v súvislosti s použitím vnútroštátneho prostriedku nápravy, ktorý nemôže byť v danom kontexte pre účely článku 35 ods. 1 Dohovoru považovaný za účinný – napr. bývalý článok 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok vo veci Berecová proti Slovenskej republike z 24. apríla 2007).

11. Kedy rozsudok nadobudne právoplatnosť?

Rozsudok komory je konečný:

• ak strany vyhlásia, že nepožiadajú o predloženie veci veľkej komore, alebo
• po uplynutí trojmesačnej lehoty odo dňa vynesenia rozsudku, pokiaľ strany nepožiadali o predloženie veci veľkej komore, alebo
• ak porota piatich sudcov Veľkej komory odmietne žiadosť o predloženie veci veľkej komore.

V prípade, že porota piatich sudcov veľkej komory žiadosť prijme, veľká komora rozhodne vo veci rozsudkom, ktorý je konečný.

12. Je rozsudok Súdu pre žalovaný štát záväzný?

V zmysle článku 46 Dohovoru je konečný rozsudok záväzný a štát je povinný ho vykonať. Štát má pritom povinnosť zabezpečiť nápravu porušených práv, avšak má voľný výber prostriedkov na uskutočnenie tohto cieľa. Na výkon rozsudkov dohliada Výbor ministrov.

13. Je možné podať „opravný prostriedok" proti rozhodnutiu Súdu?

V trojmesačnej lehote odo dňa vyhlásenia rozsudku komory môže každá zo zúčastnených strán písomne požiadať o predloženie veci veľkej komore na opätovné preskúmanie. O takejto žiadosti rozhoduje porota piatich sudcov veľkej komory, ktorá jej vyhovie za predpokladu, že prípad vyvoláva závažné otázky týkajúce sa výkladu a aplikácie Dohovoru alebo jeho protokolov alebo závažnú otázku všeobecného významu. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nemusí obsahovať odôvodnenie. Pokiaľ dôjde týmto spôsobom k postúpeniu prípadu veľkej komore, nebudú v nej zasadať sudcovia, ktorí sa zúčastnili hlasovania o rozsudku komory, s výnimkou predsedu tejto komory a sudcu zvoleného za žalovanú zmluvnú stranu. Veľká komora vo veci rozhodne rozsudkom, ktorý je konečný.