Aplikácia komunitárneho práva

Najjednoznačnejšia a najjednoduchšia z prameňov komunitárneho práva je aplikácia nariadení prípadne niektorých rozhodnutí, ktoré sú vždy priamo aplikovateľné.

Naopak najkomplikovanejšia je aplikácia smerníc, ktoré sú priamo aplikovateľné len za súčasného splnenia viacerých podmienok.

Vnútroštátny orgán aplikácie práva má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom) a priamu aplikáciu komunitárneho práva má použiť len v prípade, ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný.

1. Primárne právo

Ustanovenie zakladajúcich zmlúv má priamy účinok len za nasledujúcich podmienok, ktoré už boli spomenuté:

• ukladá jasné a presné právo alebo povinnosť
• je nepodmienené
• je právne perfektné

Súdny dvor prípad za prípadom takýmto spôsobom priznal jednotlivým článkom a ustanoveniam Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva rôzne formy priameho účinku:

• ustanovenia primárneho práva s úplným (horizontálnym aj vertikálnym) priamym účinkom:
  
  
  • článok 28 (ex 30) ZES (voľný pohyb tovaru - zákaz kvantitatívnych obmedzení dovozu), 74/76 Iannelli & Volpi (pozri vylúčený priamy účinok článkov 87 a 88 ods. 1 a 2), 251/78 Denkavit, 58/80 Dansk Supermarked, 277/91, 318 a 319/91 Ligur Carni
  • článok 29 (ex 34) ZES (voľný pohyb tovaru - zákaz kvantitatívnych obmedzení vývozu), 83/78 Pigs Marketing Board v. Redmond, 47/90 Delhaize a Le Lion
  • článok 39 (ex 48) ZES (voľný pohyb pracovníkov a zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti), 41/74 Van Duyn, 18/95 Terhoeve
  • článok 43 (ex 52) ZES (právo na etablovanie), 2/74 Reyners
  • články 49 a 50 ods. 3 (ex 59 a 60 ods. 3) ZES (voľný pohyb služieb), 33/74 Van Binsbergen, 36/74 Walrave
  • články 81 ods. 1 a 82 (ex 85 ods. 1 a 86) ZES (zakázané dohody a zneužitie dominantného postavenia), 13/61 Bosch, 127/73 BRT v. SABAM (BRT I.), 37/79 Marty v. Lauder
  • článok 141 ods. 1 a 2 (ex 119) ZES (zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia), 43/75 Defrenne
• ustanovenia primárneho práva s obmedzeným (len vertikálnym) priamym účinkom:
  
  
  
  • článok 12 ods. 1 (ex 6) ZES (zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti), 14/68 Walt Wilhelm, 1/78 Kenny, 92/92 a 326/92 Phil Collins
  • článok 23 (ex 9) ZES (voľný pohyb tovaru), 33/70 SACE, 251/78 Denkavit (pozri úplný priamy účinok článku 28)
  • článok 25 (ex 12) ZES (colná únia), 26/62 Van Gend en Loos, 17/91 Lornoy
  • článok 31 ods. 1 a 2 (ex 37 ods. 1 a 2) ZES (zákaz kvantitatívnych obmedzení medzi členskými štátmi), 6/64 Costa (pozri prednosť komunitárneho práva), 13/68 Salgoil, 59/75 Manghera, 91/78 Hansen
  • článok 56 (ex 73b ods. 1) ZES (voľný pohyb kapitálu), 163, 165 a 250/94 Sanz de Lara
  • článok 86 ods. 2 (ex 90 ods. 2) ZES (pravidlá hospodárskej súťaže), 127/73 BRT v. SABAM (BRT II.)
  • článok 88 ods. 3 (ex 93 ods. 3) ZES (pomoci poskytované štátmi), 20/73 Lorenz, 144 a 145/91 Demoor
  • článok 90 (ex 95) ZES (zákaz diskriminačného zdaňovania), 57/65 Lütticke, 27/67 Fink-Frucht, 17/91 Lornoy
• ustanovenia primárneho práva s vylúčeným priamym účinkom:
  - ide o inštitucionálne ustanovenia, ustanovenia vyžadujúce si výkon právomoci spoločenstva alebo ustanovenia ponechávajúce veľkú mieru voľného uváženia.
  
  
  • článok 2 ZES (úlohy spoločenstva - spoločný trh), 339/89 Alsthom Atlantique
  • článok 5 (ex 3b) ZES (zásada subsidiarity), Závery zasadnutia Európskej rady v Edinburgu, 11. – 12. decembra 1992
  • článok 10 (ex 5) ZES (zásada komunitárnej lojality členských štátov), 9/73 Schlüter
  • články 87 a 88 ods. 1 a 2 (ex 92 a 93 ods. 1 a 2) ZES (pomoci poskytované štátmi), 74/76 Iannelli a Volpi
  • článok 97 (ex 102) ZES (zbližovanie práva - povinnosť konzultovať s Komisiou niektoré legislatívne návrhy), 6/64 Costa (pozri prednosť komunitárneho práva)
  • články 136 a 140 (ex 117 a 118) ZES (sociálna politika), 126/86 Zaera
  • článok 293 druhá zarážka (ex 220 druhá zarážka) ZES (záverečné ustanovenia - záväzok rokovaní medzi členskými štátmi), 336/96 Gilly
    

2. Sekundárne právo

2.1 Nariadenia

Priama aplikovateľnosť nariadenia nevyvoláva žiadne pochybnosti, keďže samotný článok 249 pododsek 2 ZES explicitne uvádza, že „nariadenie má všeobecnú pôsobnosť“ a „je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch.“

Na základe toho môžeme vyvodiť základné charakteristické znaky nariadenia:

• všeobecná pôsobnosť: nariadenie sa vzťahuje na neurčitý okruh osôb (erga omnes), čím sa odlišuje od rozhodnutia
• záväznosť vo všetkých častiach: členské štáty nemôžu nariadenie aplikovať iba čiastočne, nesmú ho ani meniť, ani prijať vnútroštátny predpis, ktorý by mohol ohroziť obsah alebo pôsobnosť nariadenia
• priama aplikovateľnosť: nariadenie je priamym prameňom práv a povinností fyzických a právnických osôb

Priama aplikovateľnosť nariadení predstavuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku. Povinnosti priamo aplikovať nariadenie sa členský štát nemôže zbaviť vyhlásením alebo výhradou urobenými pri jeho prijímaní. Nariadenie môže byť aplikované rovnako vo vertikálnych ako aj v horizontálnych sporoch. Jedinou výnimkou zo všeobecnej povinnosti aplikácie nariadení vnútroštátnymi orgánmi verejnej moci je prípad, ak členský štát neprijal nevyhnutné opatrenia na vykonanie nariadenia.

Platí zákaz transpozície nariadenia alebo niektorého jeho ustanovenia do vnútroštátneho právneho poriadku ako je tomu v prípade smerníc, pretože by to mohlo vyvolať pochybnosti o pôvode práv a povinností obsiahnutých v nariadení a o dátume účinnosti nariadenia, ktoré nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom od jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ak nie je v nariadení uvedené inak, a nie dňom, kedy sa stanú účinnými ustanovenia nariadenia prebraté do vnútroštátneho predpisu.

Na vykonanie niektorých ustanovení nariadenia môžu členské štáty prijímať právne predpisy v prípade, ak ich na to nariadenie výslovne splnomocňuje a len v jeho medziach. Prijaté vnútroštátne vykonávacie predpisy musia byť v súlade s nariadením, môžu ho iba dopĺňať a nesmú brániť jeho priamej aplikácii.

V súčasnosti stúpa miera používania nariadení ako právnych nástrojov na úkor smerníc, a to najmä v ťažiskových oblastiach komunitárnej úpravy (napr. vnútorný trh, hospodárska súťaž, priestor slobody, spravodlivosti a práva, a. i.).

Od nariadení ako všeobecných legislatívnych aktov treba odlišovať vnútorné nariadenia inštitúcií a rozpočtové nariadenia prijímané na základe článku 279 ZES.

Okrem toho je potrebné rozlišovať všeobecné nariadenia a vykonávacie nariadenia, ktoré ako akty nelegislatívneho charakteru musia byť v súlade s aktom, ktorý vykonávajú. Najčastejšie ich prijíma Komisia, na ktorú Rada často prenáša svoju všeobecnú vykonávaciu právomoc (na základe článku 202 tretia zarážka ZES).

2.2 Smernice

Smernica je „záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány“ (čl. 249 pododsek 3 ZES).

Smernica je teda adresovaná členským štátom (a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám ako nariadenie), ktoré majú povinnosť ju transponovať (prebrať) v predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Môže samozrejme nastať aj situácia, že právo členského štátu bolo v súlade so smernicou už pred jej prijatím, a preto nie je potrebné ju osobitne prebrať do vnútroštátneho právneho poriadku, čo musí ale členský štát v prípade sporu preukázať.

Členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice, a nie prostriedkami na jeho dosiahnutie.

Smernice, ktoré sú stále najpoužívanejším právnym nástrojom, sú čoraz presnejšie a podrobnejšie, takže členským štátom neostáva veľký manévrovací priestor pri ich preberaní do vnútroštátneho práva. Členským štátom sa obvykle ponecháva iba možnosť vlastnej úpravy sankčného mechanizmu v prípade nedodržania prebratých ustanovení smernice fyzickými alebo právnickými osobami.

Z tohto dôvodu transpozícia smerníc spočíva často iba v zapracovaní doslovného prekladu ustanovení smerníc do vnútroštátnych predpisov, ako dôsledok obmedzenej diskrečnej právomoci členských štátov. Členský štát musí vždy oznámiť Komisii vnútroštátne predpisy, do ktorých prebral ustanovenia smernice.

Judikatúra Súdneho dvora rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc:

• nepriama aplikácia smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá bez ohľadu na priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny orgán vykladal vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný výklad)
• priama aplikácia, ktorá vychádza z priameho účinku smernice a na základe ktorej fyzickej alebo právnickej osobe resp. členskému štátu vyplývajú priamo zo smernice konkrétne práva resp. povinnosti

2.2.1 Nepriama aplikácia smerníc

Aplikácia smernice založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie smernice, ktorá je oveľa komplikovanejšia.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t. j. jeho výklad v súlade so smernicou), aby sa tak zabezpečil „reálny účinok“ smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.

Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice.

Nepriama aplikácia smerníc na účely interpretácie sa vzťahuje aj na vnútroštátnu judikatúru.

Eurkonformný výklad má oproti priamej aplikácii smernice niekoľko výhod:

• možno ho použiť vo všetkých horizontálnych aj vertikálnych sporoch
• môže sa opierať aj o ustanovenia komunitárneho práva, ktoré nemajú priamy účinok
• prichádza do úvahy aj pred uplynutím transpozičnej lehoty smernice, pokiaľ nesmeruje k uloženiu povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe

2.2.2 Priama aplikácia smerníc

Priama aplikácia ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú nielen súdne ale aj správne orgány členského štátu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Ustanovenie smernice má priamy účinok, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky:

• uplynula transpozičná lehota (ak smernica rozlišuje medzi dátumom, ku ktorému musí byť transponovaná a dátumom účinnosti, musia uplynúť obe lehoty

  Pred uplynutím transpozičnej lehoty sa môžu účastníci konania domáhať priamej aplikácie smernice len vtedy, ak smernica bola už transponovaná a len voči predpisu alebo ustanoveniam, do ktorých bola smernica prebratá.

  Členský štát nesmie už ani počas plynutia transpozičnej lehoty prijímať opatrenia, ktoré by mohli vážne narušiť cieľ smernice.

• ustanovenie nebolo transponované vôbec, alebo bolo transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne
  

  Vnútroštátne predpisy, do ktorých bola smernica prebratá, musia mať všeobecne záväzný charakter. Vnútorné predpisy záväzné pre štátnu správu ani správna alebo súdna prax v súlade so smernicou sa nepovažujú za dostatočnú transpozíciu smernice.

  Transpozícia môže prebiehať aj po viacerých etapách alebo s použitím prechodných ustanovení, ak je na záver dodržaná transpozičná lehota.

  Pri odôvodňovaní neskorej, nesprávnej alebo neúplnej transpozície smernice používajú členské štáty nasledujúce argumenty, ktoré Súdny dvor odmieta:

  • ťažkosti s transpozíciou smernice
  • rozpor smernice a vnútroštátneho ustanovenia
  • krátkosť transpozičnej lehoty
  • rozpustený parlament
  • neplnenie si transpozičnej povinnosti zo strany iných členských štátov
  • použitie legislatívneho odkazu priamo na ustanovenia smernice
  • priamy účinok smernice

  Samozrejme pokiaľ bola smernica správne transponovaná, priama aplikácia ustanovení smernice nie je potrebná, pretože sa použije vnútroštátny predpis alebo ustanovenie, do ktorého bola smernica prebratá.

• ustanovenie obsahuje jasné a presné právo alebo povinnosť
  

  Ustanovenie nesmie vzbudzovať pochybnosti o obsahu a rozsahu práva fyzickej alebo právnickej osoby alebo o obsahu povinnosti členského štátu.

• ustanovenie je nepodmienené, t. j. jeho vykonanie alebo vyvolanie právnych účinkov si nevyžadujú prijatie ďalšieho aktu, či už vnútroštátneho alebo komunitárneho, alebo ak si jeho aplikácia vyžaduje dodatočný zásah štátneho orgánu, ale tento nemá žiadnu diskrečnú právomoc pri jeho transpozícii
• priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok.

  Ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. Naopak fyzické a právnické osoby sa môžu domáhať všetkých práv, ktoré im z neprebratej smernice vyplývajú.

  Štát taktiež nemôže sankcionovať fyzickú alebo právnickú osobu za to, že koná v súlade so smernicou, ktorú členský štát netransponoval v predpísanej lehote.

  Priama aplikácia smernice prichádza teda do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene ako napríklad:

  • orgán verejnej moci (napr. ako zamestnávateľ)
  • orgán územnej samosprávy
  • štátny podnik

  Orgán územnej samosprávy sa rovnako môže domáhať priamej aplikácie ustanovenia smernice v spore proti členskému štátu.

  Nevýhody, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z nemožnosti priamej aplikácie smernice v súkromnoprávnych sporoch, môžu byť okrem využitia inštitútu eurokonformného výkladu čiastočne vykompenzované aj prostredníctvom konania proti štátu o náhradu škody spôsobenej porušením komunitárneho práva, presnejšie porušením povinnosti včasnej, úplnej a správnej transpozície smernice.

  Keďže v dnešnej dobe majú ustanovenia komunitárneho práva čoraz väčší dopad aj na súkromnoprávne vzťahy, niektorí generálni advokáti sú za to, aby smernice mali aj horizontálny priamy účinok v súkromnoprávnych sporoch, pretože by to podľa nich zlepšilo právnu ochranu fyzických a právnických osôb a podporilo jednotnú aplikáciu a interpretáciu komunitárneho práva. Horizontálnu aplikáciu smernice už pripustil aj francúzsky kasačný súd.

2.3 Rozhodnutia

Rozhodnutie je individuálny akt a je záväzné vo všetkých svojich častiach pre toho, komu je adresované (čl. 249 pododsek 5 ZES).

Rozhodnutia adresované fyzickým a právnickým osobám sú priamo aplikovateľné bez obmedzenia rovnako ako nariadenia, t. j. vo všetkých horizontálnych aj vertikálnych sporoch.

Rozhodnutia adresované členským štátom sa riadia podobnými aplikačnými pravidlami ako smernice to znamená, že priama aplikácia ich ustanovení prichádza do úvahy, len ak obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť, sú nepodmienené a nadobudli už účinnosť.

2.4 Nezáväzné akty inštitúcií

Nezáväzné akty inštitúcií, napríklad odporúčania a stanoviská podľa článku 249 pododsek 4 ZES alebo rozhodnutia (Beschluss), medziinštitucionálne dohody, oznámenia, rezolúcie, závery, vyhlásenia, programy nemôžu byť priamo aplikované vo vnútroštátnych konaniach, čo však nevylučuje ich použitie na účely eurokonformnej interpretácie vnútroštátneho práva, tak ako ich používa Súdny dvor pri výklade komunitárneho práva.

3. Medzinárodné zmluvy

Pri posudzovaní priamej aplikovateľnosti medzinárodných zmlúv uzatvorených spoločenstvom alebo zaväzujúcich spoločenstvo je potrebné vychádzať z pravidiel medzinárodného práva, a preto vnútroštátny súd musí okrem podmienok priameho účinku, ktoré sa uplatňujú v komunitárnom práve, skúmať aj úmysel strán, či chceli priznať zmluve priamy účinok. Ak strany svoj úmysel explicitne neuviedli, je potrebné ho posudzovať podľa predmetu, povahy a cieľov zmluvy. Pri medzinárodných zmluvách sa neuplatňuje právna domnienka ich priameho účinku ako je to v prípade primárnych a sekundárnych prameňov komunitárneho práva.

Ustanovenie zmluvy, ktorú spoločenstvo uzatvorilo s treťou krajinou, má úplný (t. j. horizontálny i vertikálny) priamy účinok, ak vzhľadom na znenie, predmet a povahu zmluvy obsahuje jasné a presné právo alebo povinnosť a je nepodmienené, t. j. nevyžaduje si prijatie ďalšieho aktu na jeho vykonanie. Za rovnakých podmienok môžu mať priamy účinok aj rozhodnutia orgánov vytvorených týmito medzinárodnými zmluvami.

Súdny dvor priznal priamy účinok niektorým článkom asociačných dohôd uzatvorených s Gréckom a s Portugalskom, niektorým ustanoveniam Dohovorom z Yaoundé ako aj niektorým ustanoveniam dohôd o spolupráci uzatvorených s Marokom a s Alžírskom.

Súdy spoločenstiev najmä z dôvodu reciprocity napríklad odmietli priamy účinok Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) a všetkých ostatných dohôd uzatvorených v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO) ako aj priamy účinok rozhodnutí Orgánu na riešenie sporov WTO. Súdny dvor odmietol aj priamy účinok ustanovení Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS), ktorá tvorí prílohu Dohody o WTO.

To však nezbavuje súdy členských štátov povinnosti aplikovať uvedené dohody na účely eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva.